Rómske umenie a Biblia

Rómovia majú jedinečnú schopnosť skrze rozprávanie poviedok a rozprávok prejaviť svoje cítenie a to počas svojho putovania v každej dobe. Predchádzajúce generácie Rómov ústnym podaním šírili medzi sebou rôzne krátke, ale aj dlhé príbehy a rozprávky. Lepší rozprávači boli veľmi známi a tí vedeli oduševnene vyfarbiť celý príbeh, podobne ako je to v hudbe. Vystupovali v nich rôzne mystické bytosti, Devla väčšinou ako pozitívna postava a tiež rôzne negatívne, ako napríklad bosorky, smrť, škriatkovia a i. Ľudské postavy v príbehoch sú často v protiklade Róm a gádžo.

Známi rómsky režisér Tony Gatlif, to výstižne ukazuje v muzikáli Latchodrom z roku 1993. Hovorí: „Cigán, to je cesta, to isté prežíva všade na svete. Latchodrom je muzikál, lebo pre Rómov je hudba život. Charakterizujú ich dve veci: hudba a odmietanie. Hudba, to sú oni. Odmietanie, to sú tí ostatní…“

Editor najrozsiahlejšej zbierky rómskych rozprávok prof. Heinz Mode z Halle, zo Spolkovej republiky Nemecko vyberal zo šesťdesiatich štyroch kníh, osemdesiatich piatich časopisov a troch rukopisov, aby mohol v rokoch 1983-1985 vydať jeho štvorzväzkové Cigánske rozprávky z celého sveta. Zaradil tam 675 rozprávok na 2211-ich stranách. Je to rozsiahla štúdia, ktorá sa zaoberá aj otázkou pôvodu rómskych rozprávok. Niektorí autori totiž tvrdia, že Rómovia si neponechali nič indické, okrem jazyka a mentality. Podľa iných to boli práve oni, ktorí priniesli do Európy, Perzie a Turecka indické motívy. Väčšina odborníkov bola dlho presvedčená, že Rómovia si iba vypožičiavali motívy národných kultúr, s ktorými prišli do kontaktu počas kočovania no dali im však svojské zafarbenie.

Vnímanie života a svetonázor Rómov, ktorý je prejavovaný v ich umeleckých dielach sa nedá oddeliť od ich pôvodu. Osudovosť, čiže predurčenie kvality života je v pôvodnom náboženstve Rómov špecifické. Dobré duchovné sily nie sú nadradené zlým duchovným silám, ale sú rovnocennou súčasťou snívania hlavného božstva a postavenie človeka v tomto živote je napoly realita a napoly sen . Čiže, ak sa Róm narodil chudobný, chorý, nešťastný, tak je to jeho životný údel. Príbehy obsahujú aj poučenia a množstvo pozitívnych hodnôt. Preto že sú hrdinovia často odkázaní na osud, jedinou možnosťou pre zmenu je putovať na iné miesto, prežiť, bez nejakých vysokých nárokov. Hudba, cigarety a alkohol je ópiom „šťastia“ . Niektorí to nazývajú kultúrou chudoby. Pozdvihnutie nie je prirodzene zakódované v ich dielach, dokonca sa to od nich všeobecne ani neočakáva.

M. Hubschmannová hľadá paralely aj s indickými legendami. Odkiaľ pochádzajú deti s mesiacom na čele a hviezdou na ruke, osemnohý kôň, ktorý rozfúkne hrdinu na prach? Kde sa vzala prababička myš a babička hus, ktoré hrdinovi pomáhajú? Aký je pôvod častej úvodnej formulky „mre gule bachtalejathe tu mekčačeha – môj sladký, požehnaný a spravodlivý“? A čo oslovenie „devlale – bohovia“? Odkiaľ pochádza chápanie rôznych bohov a rôznych svetov? Môžu byť vety „najkrajší zo všetkých troch svetov“, „princezná pekná tak, že jej v troch svetoch nebolo páru“, hrdina, ktorý má „silu troch svetov“ nevedomý dozvuk indickej mytológie?Každý národ má svoje pôvodné báje, ktoré odzrkadľujú ich pôvodné božstvá. Biblia v Novom zákone oznamuje veriacim, že ich bolo potrebné vykúpiť z pôvodného kultúrno – duchovného dedičstva. Otázka teda je: Ako majú brať tieto pôvodné rozprávky kresťania, majú ich oduševnene predávať svojim deťom? Alebo je potrebné vytvárať súčasné príbehy, ktoré donáša život s Kristom. V súčasnej rómskej tvorbe by podľa mňa určite mala ostať pôvodná láska k rodine, deťom, túžba po slobode, tanec, hudba, pohostinnosť, srdečnosť, farebnosť a množstvo iných rómskych čŕt. Mali by sme ale určiť s biblického pohľadu, čo prijmeme ako kultúru a čo ako subkultúru. Prestane byť umelecká tvorba rómskou, ak ju prefiltrujeme cez prikázania Ježiša Krista? Ak v nej nebude dominovať čierna mágia, bosorky, prostitúcia, bieda a beznádej ?V súčasnosti za subkultúru považujeme napríklad vytváranie grafitov na fasádach domov, mostoch a to z toho dôvodu, že steny budov, kde sa vytvárajú grafity považujeme za hodnotnejšie, ako samotný grafit, aj keď aj to je umenie. Biblia hovorí, že naše telá sú príbytkom Božím, stvoreným na Boží obraz. Naša osobnosť a kultúra odzrkadľuje určité hodnoty. Mojím presvedčením je, že by sme mali považovať za umenie a kultúru národa tie diela, ktoré vedú ľudí k životu a slobode. Ježiš prišiel na túto zem , aby sme v Ňom mali život v hojnosti, čiže diela ktoré sa neviažu na život pochádzajúci od Krista, by sme mali považovať za subkultúru. Nehovorím o liturgickom folklóre, alebo kresťanskej mystike, ktorá sa dá vidieť na rôznych jarmokoch a výročiach, teda pochmúrne piesne, obrazy Krista ako z hororu, lebo tam je ešte viac beznádeje ako v pohanstve. Hovorím ale o životných príbehoch a dielach, ktoré Ježiša Krista predstavujú, ako hrdinu, ktorý stojí na strane človeka, ktorý koná v bežnom živote, uzdravuje, oslobodzuje zo závislostí, dáva radosť, múdrosť, vzkriesi naše telo, budeme s ním kraľovať v jeho kráľovstve,… Ale nemôžeme vyžadovať to, čo v umelcoch nie je. Lebo v niektorých je jediné svedectvo a to príslušnosť k ich denominácii. Ak umelci nie sú znovuzrodení živým Božím slovom, viažu sa k identite démonického Babylona, aj keď vyznávajú kresťanstvo. Pôvodne Rómske umenie je odkazom do minulosti, ale tiež zrkadlom prítomnosti. Pokiaľ budú ľudia považovať umenie prepletené okultnou mystikou za hodnotu, treba to rešpektovať. Ale je dôležité oddeliť svet fantázie od okultizmu . Pre nás kresťanov je to výzvou, aby obrátení Rómovia obdarení darom umenia zanechali po sebe umenie, ktoré bude rýdze rómske a zároveň s hodnotami, ktoré sú v biblických prikázaniach Ježiša Krista. Samozrejme nielen v písanej forme, ale vo všetkých formách umenia.

Pastor Ján