RomaniArcha

Miroslav a Otília Hangurbadžovci

Rada som si vypila a  chodenie ,,poza školu“ ma nesmierne bavilo. Bolo to veľmi vzrušujúce a dobrodružné.  Bola som veľmi pyšným človekom a hľadala som na ľuďoch len to zlé. Veľmi som si zakladala na výzore a podľa toho som hodnotila aj iných ľudí.

Miroslav 

Moja cesta k Bohu sa začala tým, že som počúval staršieho brata ako hovorí o Bohu. Ani som o tom nevedel ale mňa sa to strašne dotýkalo, tak som sa rozhodol navštíviť modlitebné stretnutia a keď som tam tak chodil, cítil som niečo veľmi zvláštne, čo ma stále viac a viac priťahovalo.

Už som nemyslel na to čo „dobrého“ mám vo svete, na žiadnych kamarátov a alkohol. Stačilo mi to, že som medzi bratmi, ktorí uctievajú Boha. Postupom času som vedel rozoznať, čo je dobré pre môj život a čo nie. Odvtedy sa začal môj príbeh s Ježišom Kristom a som nesmierne šťastný a spokojný človek.

Nebolo to vždy takto. Bol som človekom, ktorý pil do nemoty. V alkohole som nepoznal žiadne obmedzenia. Boli časy, keď som aj kradol a nadávky, tie boli súčasťou každého môjho dňa. Užíval som si v plnej miere všetkého, čo svet ponúkal. Mal som priateľku, s ktorou som žil v smilstve a v tom období mi to ale vôbec nevadilo, ba práve naopak. Dodávalo mi to pocit šťastia a blaženosti.

No keď som spoznal Pána, prestal som žiť takýmto divokým životným štýlom. Boh ma oslobodil od smilstva, uzdravil nie len moje telo ale aj myseľ. Teraz sa držím vecí, ktoré mi Pán dáva. Pán obrátil celý môj život a som mu za to vďačný.

Mojou túžbou je aby mladí ľudia nevyhľadávali veci, ktoré ich privádzajú do pekla ale aby sa rozhodli pre to, čo je dobré a  milé  Bohu .

Otília 

Vedela som, že Boh je niekde v nebi a pozerá sa na nás zhora. Ako malá som chodila na hodiny náboženstva, kde ma učili základné pravdy o Bohu. Na základe toho som mala aké-také znalosti o viere.

Prijala som prvé sväté prijímanie a aj birmovku, no nič duchovného som neprežila. Skôr som mala z týchto obradov len nejaký zisk. Túžila som po bielych nádherných šatách a po veľkej a honosnej hostine. No a tie obrady mi to poskytovali. Bola som stredobodom pozornosti a cítila som sa ako princezná. Potom, keď sa to všetko skončilo, prestala som chodiť do kostola. Už to nebolo pre mňa zaujímavé.

Žila som si po svojom, bavilo ma užívať si sveta. Chodila som na strednú školu a podľahla som všetkým tým pôžitkom, ktoré ponúkal svet okolo mňa.

Rada som si vypila a chodenie ,,poza školu“ ma nesmierne bavilo. Bolo to veľmi vzrušujúce a dobrodružné. Bola som veľmi pyšným človekom a hľadala som na ľuďoch len to zlé. Veľmi som si zakladala na výzore a podľa toho som hodnotila aj iných ľudí. Ale časom ma aj to prestalo baviť a začala som sa zamýšľať sama nad sebou, prečo som vlastne na tomto svete a aký má zmysel tento život, ktorý žijem ?

Moja rodina uverila v Pána. Boli znovuzrodenými ľuďmi a veľmi ma udivovala ich radosť zo života, zmysel ich života a tiež to, že všetko robia naplno. Mama mi začala hovoriť o Bohu, že má o mňa záujem a že sa postaral aj o moju budúcnosť. Netrvalo dlho a zverila som svoj život do Jeho rúk.

Po tom, čo som spoznala Pána, našla som nielen svoju hodnotu ale aj hodnotu iných ľudí. Boh obmäkčil moje srdce a uzdravil moju dušu.