RomaniArcha

Eva Hangurbadžová

V mladosti som si myslela, že som veriaca, a že Boha poznám. Tým, že som závažnejšie nehrešila, myslela som si, že som dobrým človekom. Veď nikoho som nezabila a ešte s mojím hendikepom, ktorý mám, som si myslela, že som obeť, no žila som v klamstve. Boli chvíle, kedy som sa na Boha hnevala a kládla tu filozofickú otázku: ,,Prečo […]

V mladosti som si myslela, že som veriaca, a že Boha poznám. Tým, že som závažnejšie nehrešila, myslela som si, že som dobrým človekom. Veď nikoho som nezabila a ešte s mojím hendikepom, ktorý mám, som si myslela, že som obeť, no žila som v klamstve. Boli chvíle, kedy som sa na Boha hnevala a kládla tu filozofickú otázku: ,,Prečo práve ja? Prečo práve ja nemôžem vidieť ten nádherný svet, ktorý stvoril Boh?“
Kostol som nenavštevovala a časom som sa vyhýbala otázkam viery a obrátenia. Bola som nahnevaná na Boha. Až po dlhom čase tá výzva prišla znovu pred moje srdce a niekde vo vnútri som vedela, že to tak ľahko nemôžem odmietnuť.
V našej rodine sa začali obracať tety, ujovia a našťastie týmto ľudom nebol ľahostajný môj život, preto mi hovorili o Božej dobrote, o tom, ako Boh uzdravuje aj v dnešný čas. Bolo to také silné, že mi to zlomilo srdce a dala som mu svoj život. Dodnes to neľutujem, ba práve naopak, som vďačná nášmu Pánovi, že ma našiel a pritiahol k sebe. Môj život nebol vždy prechádzkou ružovou záhradou a ani tí, ktorí boli okolo mňa to so mnou nemali ľahké. Mala som veľmi výbušnú povahu, stačilo máličko a oheň bol hneď tu. Bola som nevďačným a sebeckým človekom. Necenila som si pomoc a úsilie iných ľudí. Niekedy to bolo so mnou na nevydržanie. Bola som akoby takým dieťaťom, ktoré sa nevie vpratať do kože, a ktoré nevie, čo chce. Žila som v tom, že najväčšia krivda, ktorá sa mohla stať, sa stala práve mne.
Tužila som po normálnom živote, chcela som sa vydať a mať deti, a keď sa to časom nedialo a pochopila som, že sa to ani nikdy neudeje, zahorkla som vo svojom vnútri a nikomu som neverila. Začala som aktívne fajčiť. Možno som si tým ventilovala nelásku a nepochopenie, no pre ten čas cigarety boli jediným prostriedkom, ktoré ma vedeli ako tak upokojiť.
Chcela so sa dostať z toho bludiska, ale vedela som, že sama to nedokážem. Až keď vstúpil Boh do môjho života, vtedy som začala skutočne žiť. Bolo to akoby som sa nanovo narodila s tým rozdielom, že som bola šťastná, že žijem a môžem spoznávať Pána. Boh vniesol svetlo do môjho života. On je mojimi očami, On je mojím majákom, ktorý neustále svieti. Život s Bohom je nádherný, uzdravil ma, pozdvihol ma a vykúpil ma. Dnes mám istotu, že aj keď tu nebudem, že raz sa stretnem s mojím Pánom a uvidím ho tvárou v tvár.
To posilňuje môj život. Mojou túžbou je, aby všetci hľadali Pána a nechali sa ním premeniť.

Redaktorka: Marika Gažiková