Ján

V minulosti som zápasil s pocitom hanby a neprijatia, napriek tomu, že som bol chceným dieťaťom. Tieto pocity ma sprevádzali až po moje dospievanie. Vždy keď som sa mal pridať k nejakej skupine ľudí, šiel som do toho s rizikom, že ma odmietnu a ja vyjdem na hanbu. Poviem vám, v tom čase sa mi veru ľahko nežilo, ale čo so mal robiť, keď som nepoznal cestu von? Takisto aj jazyk narobil v mojom živote poriadnu šlamastiku. Často som preklínal, hrešil, nenachádzal pekného slova pre druhých. Aj keď som vyzeral ako veľmi pokojný človek, ktorého nič nerozhádže, opak bol pravdou. Stačilo máličko a už som bol vo svojom živle. Alkohol a cigarety mi nikdy nevoňali, tak som po nich ani nesiahol. Možno som mal to šťastie, že som vyrastal vo veriacej rodine, kde otec a mama boli vernými návštevníkmi kostola a omšových obradov. Ja, ako ich verný potomok, som poslušne kráčal v ich šľapajách. Neskôr som sa pripojil k mladým do ich spoločenstva, kde som hral na gitare a bol som vedúcim chvál v kostole.

Doma sme mali jednu ošúchanú starú Bibliu. Začal som ju čítať a tak ma zaujala, že som ju prečítal do konca. Úprimne som sa snažil hľadať Pána, myslel som si, že už nie je nič lepšie, čo by ma mohlo v živote postretnúť. Až raz ma jeden dobrý kamarát vzal na jedno stretnutie, no toto stretnutie bolo iné, než som doteraz navštevoval. Vtedy som pochopil, že vôbec Pána nepoznám a vedel som, že toto miesto potrebujem navštevovať častejšie. Zistil som, že cirkev do ktorej som chodil sa vôbec neriadi slovom nášho Pána, ale stanovuje si svoje vlastné merítka na fungovanie cirkvi. Dosť ma sklamalo, že učenie, ktoré sa mi dostávalo do uší nebolo v súlade s Božím slovom. Žil som v poriadnom klamstve a to bol ten moment, kedy som vstúpil do seba a povedal: ,,Dosť!“ Netrvalo dlho a odovzdal som život Bohu. Odvtedy žijem v legálnom vzťahu s naším Pánom Ježišom Kristom. Je tomu už desiaty rok, čo ho nasledujem. Odkedy som odovzdal život do rúk Božích, začal som spoznávať Jeho vôľu pre môj život. Boh stál pri mne, keď som si vyberal svoju budúcu manželku.

Horlivo som sa modlil aj za túto oblasť a ďakujem Bohu, že mi dal tú najlepšiu a najkrajšiu manželku na celom svete. Dnes sme spolu už šiesty rok a máme dve podarené deťúrence. Slúžime Pánovi a sme šťastní. Boh naplánoval a vymeral aj parcely nášho domu, ktorý teraz obývame. Pri jednej prechádzke nám Boh ukázal miesto, kde budeme stavať náš vysnívaný dom, a tak sa aj stalo. Je naozaj veľmi dobré žiť v Božej vôli a Božej priazni. Pri krste ma Boh oslobodil z pocitu hanby, neprijatia a zlých slov. Dnes už viem, kto som v Ježišovi Kristovi a je to nádherné. Mojím snom je, aby každý, kto nasleduje Pána nezaostával, ale vždy napredoval od slávy do slávy.

Marika

Vyrastala som v neusporiadanej rodine. Otec, hlava rodiny sa neustále ožieral a skoro nikdy nebol doma. V detstve som si ho veľmi neužila. Nebolo to také idylické ako v ostatných rodinách, kde otec pred spaním prečíta svojim deťom rozprávku a dá im sladký božtek na dobrú noc. Skôr to bolo o urážkach, osočovaniach a neustálych bitkách. Narodila som sa ako nechcené dieťa. Ani som po tom nemusela veľmi pátrať, lebo otec mi vždy vedel svojským spôsobom pripomenúť, že keď už som sa narodila, tak som mala byť chlapcom a nie dievčaťom. Otec nebol tým jediným katom v mojej rodine, ktorému prekážal môj príchod na tento svet. Bola to celá mamina rodina. Vďaka Bohu, že sa to nestalo.

V detstve okrem lásky a objatia mi prakticky nič nechýbalo. Vždy som mala to, po čom som túžila. Ak som chcela mať bábiku s dlhými vrkočmi, tak som ju mala. Do piatich rokov som bola jedináčikom a celkom mi to vyhovovalo. Neskôr prišli ďalší súrodenci. Dá sa povedať, že v detstve so mnou neboli nijaké ťažké starosti. Veľmi rada som sa učila, takže aj keď ma k tomu rodičia neviedli, šlo to ako po masle. Dosahovala som výborné výsledky, no s rodičmi to tak či tak nepohlo. Otec stále pokračoval vo svojom osočovaní a vo mne rástli tajné negatívne pocity voči nemu. Dokonca som ho nikdy neoslovila otec, ocino. Nikto ma to neučil a možno som to ani ja nechcela. Ak som ho mala nejako osloviť, tak som mu povedala: ,,Hej ty!“ Život plynul ďalej a otec tragicky zomrel. Možno si poviete, že konečne mi odľahlo, no mýlite sa. V mojom vnútri nastala veľká vzbura a sklamanie. Bolo mi ľúto, že som v ranom detstve prišla o otca a ani som si ho poriadne neužila. V tom čase som začala chodiť do kostola. Musela som, lebo mama dávala slúžiť zádušné omše. Tam som sa nejako pripojila k mladým do ich spoločenstva. Hralo sa tam, spievalo, modlilo, kázalo sa slovo. Klamala by som, ak by som povedala, že to so mnou nijako nepohlo, ale zrejme to nestačilo na to, aby som zmenila spôsob svojho života. Viedla som akoby dva životy. Doma som bola tichá, nikým nezaujatá dievčina, no keď som vystrčila päty z domu, bola som riadne číslo. Na toto obdobie môjho života nie som veľmi hrdá, lebo som robila veci, ktoré urážali Boha. Nastúpila som na strednú školu, ktorú som zvládla, dá sa povedať, celkom úspešne. No aj napriek tomu sa v mojom živote objavili chvíle, kedy som podľahla tlaku tohto sveta. Začala som fajčiť, piť a niekedy sa dostali do môjho tela aj omamné látky. Bolo to niečo, čo som nedokázala ovplyvniť, ale ani zastaviť. Popritom všetkom som stále chodila do kostola a do spoločenstva. Udelili mi aj zopár služieb. Pomáhala som deťom k prvému prijímaniu, pripravovala som mladých na birmovku a istý čas som bola vedúcou spoločenstva. Zdalo sa, že všetko bolo v najlepšom poriadku, ale nebolo to tak.

Po istom čase som sa spoznala teraz už s mojím manželom a ten urobil rázny zásah do môjho života. Potrebovala som, aby ma niekto skrotil a dal nejaký smer môjmu životu. Manžel bol už v tom čase znovuzrodený a hovoril mi o Bohu spôsobom, aký som doteraz nepoznala. Vedela som, že toto je muž môjho života, ale nebolo to také ľahké, aké sa zdalo. Do môjho života prišla zákerná choroba, ktorá ma mala pripraviť o oči. Mala som prísť o niečo také vzácne, čo Boh dal človeku – o zrak. Nevedela som si to predstaviť a dodnes to neprijímam. To bol moment, kedy som odovzdala opraty môjho života do rúk Pánových.

Už počas chodenia sme si museli vybojovávať veľmi ťažké veci, ktoré nám v tom čase prichádzali do cesty. Ako hovorí slovo Pánovo: „Veriacemu slúži všetko na dobré.“ Aj toto obdobie je za nami. Dnes žijeme v zmluvnom vzťahu pred Bohom a sme šťastní. V čase, keď som odovzdala život Pánovi, učinila som pokánie zo starého spôsobu života, Boh ma oslobodil z cigariet aj ostatných omamných látok. Začala som si vážiť život a aj samú seba. Stala sa zo mňa jedna šťastná a spokojná žena. Som vďačná Bohu, že prišiel v ten správny čas do môjho života a vytrhol ma spod ruky smrti, do ktorej som sa nepriamo rútila. Dnes som znovuzrodená siedmy rok a stále zažívam s Pánom nové a nové veci. Spolu s manželom hľadáme Božie cesty pre náš život, ale aj službu. V srdci sa mi ukotvila jedna veta, myšlienka, ktorú sme prijali, aby bolo vyhladené peklo skrze Ježiša Krista v životoch ľudí a nastalo kráľovstvo Boha.

Redaktorka: Marika Gažiková