Mário:

Vyrastal som v rodine, kde otec pil a občas bíjaval matku. Ako sedemročný chlapec som sa veľmi hanbil za môjho otca. Keď nastúpil niekde do zamestnania, vždy z neho prichádzal opitý, čo som si odnášal aj ja. Babka ma posielala vždy otcovi naproti, aby vedel trafiť domov. Otca som nemal rád, skôr som k nemu prechovával opačné city. Cítil som k nemu zášť a strašne som sa zaňho hanbil. Túžil som po otcovi, ktorý nepije a ide svojím deťom vo všetkom príkladom. Túžil som po otcovi, ktorý si so mnou zahrá futbal, ale nič z toho sa nedialo. Po čase môj starý otec zomrel a otec sa spamätal a prestal piť, no stále vo mne rezonovalo, že nikdy nebudem ako môj otec.

V šestnástich rokoch som odišiel do Prahy, kde sa môj život ešte viac skomplikoval, pretože som začal piť a fajčiť trávu. Našťastie som tam neostal dlho a po mesiaci som sa vrátil domov. Správal som sa podľa nálady, ktorú som momentálne mal a ak niekto natrafil na zlý moment v mojom vnútri, tak si to aj odniesol. Bol som pyšným človekom, myslel som si, že som najkrajší, najšikovnejší a najštýlovejší chalan a nikto iný sa mi nemohol rovnať. S dievčatami som si iba užíval neberúc ohľad na ich citový vzťah ku mne. Dievčatá, ktoré mi prišli do cesty som bral ako niečo podradné. Myslel som si, že žiadna sa nemôže vyrovnať môjmu pôvabu a šarmu. Bolo mi jedno, či zlomím srdce jednému či dvom dievčatám naraz. Využíval som ich naivitu a zamilovanosť pre moje vlastné potešenie a chúťky. Čas plynul a ja som vedel, že takto nemôžem žiť večne, že potrebujem niečo, čo mi dá smer. O Bohu som toho veľa nevedel. V našej rodine to bolo viac o tradíciách než o skutočnej viere. Mne to dosť prekážalo a nevidel som v tom zmysel. Mal som kamaráta, ktorý praktizoval úplne iné kresťanstvo, než som doposiaľ poznal. Priznám sa, dosť ma to priťahovalo. Hovoril mi vzácne slová evanjelia. Požičal som si od neho aj Bibliu a začal som ju aj čítať, no v tom čase som to nebral dostatočne vážne. Vďaka Bohu za toho kamaráta, ktorý to so mnou nevzdal a po mesiaci som odovzdal život Bohu. Bol som šťastný, že som prijal Krista. Navštevoval som domáce skupinky, kde túžba po Bohu vo mne ešte viac rástla. Rodičia neboli nadšení mojím rozhodnutím a považovali ma za sektára. Nemohol so sa doma modliť, či čítať Bibliu, tak som chodil do prírody a tam sa modlil. Bol som šťastný, že môžem poznávať Pána, a to mi stačilo. V tom čase som ochorel a mal som kŕče v ústach. Myslel som si, že to nie je nič vážne, no po čase som navštívil doktora a ten zistil, že mám porušené nervy, čo sa odzrkadlilo na mojich ústach. Predpísali mi utišujúce tabletky. Mával som aj závraty a bál som sa byť sám, aby to na mňa neprišlo. Bojoval som s touto chorobou a prosil Pána, aby ma z toho oslobodil a uzdravil. Ďakujem Bohu, že vypočul moje volanie a uzdravil ma aj z tohto neduhu. Dnes som úplne uzdravený, všetky symptómy vymizli a ja môžem žiť jeden vyrovnaný a šťastný život. Boh neostal len pri tomto, oslobodil ma aj z horkosti. Odpustil som otcovi jeho nezáujem o mňa. Pán ma oslobodil z namyslenosti, pýchy a úplne zmenil môj život.Som čerstvo zosobášený, mám milujúcu manželku, som vchváliacej skupine a slúžim Bohu. Mojím cieľom je, aby ľudia spoznali Kristovu slávu a Božiu dobrotu.

Radomíra

Vyrastala som ako každý iný človek. Vedela som, že Boh existuje, ale nejavila som o to veľký záujem. Môj život sa uberal celkom iným smerom. V siedmich rokoch som stratila otca, na ktorom som dosť lipla, pretože sme mali veľmi dobrý vzťah. Mama sa mi veľmi nevenovala, dedo s babkou skôr plnili rodičovské povinnosti. Roky plynuli a dospievaním prišli do môjho života aj veci, na ktoré nie som veľmi pyšná.

Pila som, fajčila, bola som ukážkovou záškoláčkou. Keď sa mi chcelo, tak som bola v škole, ale hneď ako sa malo diať niečo iné, tak som pokojne bez výčitiek svedomia do školy nešla. O Boha som nejavila záujem. Bavilo ma žiť po svojom a užívať si život. Bola som arogantné a namyslené dievča. Ak sa niekto neobliekal v značkovom oblečení, v mojich očiach nestál za nič. Mamu som ovplyvňovala milými a peknými slovami za účelom dostať od nej peniaze, lebo som vedela, že týmto spôsobom to pôjde ako po masle, a tak aj bolo. V škole sa fetovalo a ja som nebola žiadnou výnimkou, z čoho som mala aj vidiny. Môj život by šiel dole vodou, ak by doňho nevstúpil Boh. Mala som znovuzrodeného švagra a sestru, ktorí ma pozvali do zboru, kde práve prebiehalo zhromaždenie. To miesto, samotní ľudia a celkovo atmosféra na mňa nezapôsobila, a tak som si povedala, že tam už nevkročím. Neviem ani ako a na druhý týždeň som tam bola opäť a započúvala sa do slova, ktoré sa kázalo. Hovorili, že Boh miluje človeka aj napriek jeho minulosti. To zlomilo moje srdce a potajme som začala čítať Bibliu. Zverila som život do rúk najvyššieho Kráľa a Pána. Od toho času Boh pracuje na mojom živote a oslobodil ma z kliatieb. Môj život trápila anorexia, s ktorou som si nevedela rady. Do môjho žalúdka sa nevedelo dostať žiadne jedlo. Jedlo bolo mojím úhlavným nepriateľom. Nervy mi slabli a musela som užívať sedatíva, ktoré to ako tak utlmili. Mala som problém sama so sebou. Trvalo to až do času, kým Boh nezasiahol a neuzdravil moje telo,ale aj dušu. Začala som sa na seba pozerať tak, ako sa díva na mňa Boh a vrátila sa aj chuť do jedla. Boh ma oslobodil aj zo sedatív a do môjho života prišla radosť a vyrovnanosť. Začala som hľadať iné hodnoty, hodnoty, ktoré sú na večnosť. Boh premenil moje srdce pre Jeho pôsobenie. Dnes žijem s Kristom pomaly už piaty rok a stále objavujem nové a nové veci. Začala som si viac vážiť seba a aj samotný život. Spolu s manželom hľadáme Božiu vôľu a smerovanie pre náš život. Za najväčšie šťastie v mojom živote považujem to, že som stretla Krista a to napĺňa môj život. Túžim vidieť aj iných ľudí, ktorí sa obrátia k Ježišovi a kráčajú za Jeho slovom.

Redaktorka: Marika Gažiková